Základné charakteristiky polovodičových nosičov náboja,-ako je transportná schopnosť, typ vodivosti a polarita fotoprúdu-, sa riadia vnútornou mikroštruktúrou materiálu a vonkajšími podmienkami.
Mobilita nosiča je kľúčovým parametrom pre hodnotenie výkonu organických polovodičových materiálov. Je kolektívne ovplyvnená mikroskopickými fyzikálnymi mechanizmami vrátane medzimolekulovej elektronickej väzby (integrály prenosu náboja{1}}), intramolekulárnej vibračnej väzby (energia reorganizácie) a parametrami molekulárneho stohovania (ako sú vzdialenosť *r* a uhly *θ* a * *). Teoretické modely umožňujú odvodiť rovnice popisujúce anizotropiu mobility, umožňujúce predikciu extrémnych hodnôt mobility a ich zodpovedajúcich smerov. Úprava dĺžky uhlíkových reťazcov bočného-reťazca môže zmeniť tesnosť kryštálového balenia, čím sa zvýši mobilita nosiča.
V dvojrozmerných van der Waalsových polovodičoch môže vonkajší tlak vyvolať Peierlsovo skreslenie, čo umožňuje prepnutie typu vedenia (z n-typu na p{2}}typ alebo naopak) počas prechodu fázy polovodiča-do{4}}polovodiča. Fototermoelektrický efekt možno využiť na určenie polarity nosiča; napríklad smer samostatne poháňaného fotoprúdu-môže byť pod vysokým tlakom obrátený. Okrem toho tlak výrazne zvyšuje optoelektronickú odozvu BiI3, čo vedie k zvýšeniu fotoprúdu o viac ako tri rády a rozšíreniu rozsahu spektrálnej odozvy do optického komunikačného pásma (1650 nm).
